V záhrade je pekná kvetinová skalka. Od jari do jesene tam žiari plno farieb. K zelenej pribúda medzi kameňmi žltá, fialová, modrá, červená, biela a oranžová. Niekedy kvitne súčasne aj dvadsať rozličných kvetov – od drobučkých až po vysoké na hrubých stvoloch.
Romanov otec ich raz počítal a vyšlo mu, že v skalke rastie vyše päťdesiat rozličných druhov. Drobné ružičky sa červenejú iba na dvoch kríčkoch, ale skalné ruže sú tam v niekoľkých skupinkách. A modré levandule tvoria hustý kruh, v ktorom kvitnú stovky voňavých kvietkov.
Dobre je kvetom v skalke. Obzerajú si jedny druhé, vypínajú hlávky.
“Tu sme my!”
“A tu zas my, pozrite sa na nás!”
“Ani za svet by som nechcel rásť inde ako v skalke.!” - zvolal žltkastý zvonček. Švitoria si kvety ako vtáčky a nepočujú tichučký hlások.
Ozýva sa z trávy dolu pod skalkou a je to skôr plač ako hlas. Nepočujú ho ani sirôtky v skalke. A vôbec nevedia, že tam v tráve rastie a kvitne jedna z nich.
“Ach, prečo som taká sama? “ narieka sirôtka. “Prečo musím byť v tráve, a nie pri ostatných v skalke?”